
Chcete vedieť ako som ich videla na začiatku?
Pri upratovaní som natrafila na pôvodnú myšlienkovú mapu, ktorú som si vyrobila na samom začiatku písania románu VIGIL…
Bože, aké dôležité boli pre mňa tie výstrižky, ktoré približujú podobu mojich románových postáv!
Už od detstva mám takú „vadu“, že sa obliekam od nôh smerom nahor. Na nohách mám už obuté topánky a až potom prichádza na radu blúzka…
Rovnako je to aj pri mojom písaní. Najprv postavu musím „vidieť“ a až potom ju nechám konať a nechám ju rozprávať jej príbeh.
Takže moja myšlienková mapa nie je vôbec o myšlienkach, ale je skôr jasným obrázkom súboru postáv, ktoré som si dôkladne nakombinovala a s ktorými som sa rozhodla tráviť istý čas. Veľmi príjemný čas.

Ver tomu, že aj na chodníku ťa može zraziť vlak
Už nikdy si ani v duchu nepoviem tú zúfalú vetu: “No čo ešte sa mi dnes môže stať?” Táto veta ma neraz stála veľa. Pravdepodobne je to tá najprovokatívnejšia otázka smerovaná “tam niekde hore”. A vždy na ňu prichádza jasná odpoveď. Už si to vážne zapamätám!
Po maximálne hektickom dni, kedy už trošku ustali turbulencie a hurikán zlých správ sa utíšil, som sa vybrala na nákup. Mala som v pláne stráviť celý víkend doma a venovať sa nejakej tvorbe. Nebolo mi ešte jasné, či budem maľovať alebo písať, ale jednoznačne som vedela, že budem tvoriť. Už dlhšiu dobu som netvorila, stal sa zo mňa fakticky netvor.
Dve nabúchané tašky plné zeleniny a mäsa, som mala problém uniesť. Únava bola z toho dňa taká silná, že som sa takmer plazila po chodníku pri svojom dome. Bol pekný slnečný deň a ku vchodu som to mala už blízko. Na malý okamih som sa zastavila, nadýchla som sa a ako bežec na dlhú trať som mala v úmysle z posledných síl dobehnúť tých pár metrov šprintom (teda iba v mojej hlave, pretože šprintovať s tými taškami bolo nemožné).
Urobila som odhodlaný skok vpred ku svojmu cieľu a odrazu som zacítila taký silný úder do hlavy, že som skutočne po prvý raz v živote videla pred očami hviezdičky. Ten úder bol ako keby mi niekto zaťal sekeru do hlavy. V jednej sekunde som ležala na chodníku. Keď som otvorila oči, zistila som, že som obložená pardajkami, paprikami, reďkovkami, celerom, kuracími stehnami a všetkými ostatnými mňamkami z mojich nákupných tašiek. A že mi po čele steká krv…
Keďže som ležala na chrbte a dívala sa smerom k oblohe, zaregistrovala som ho. Malého trojročného teroristu z nášho domu, ktorý sa s otvorenými ústami nakláňa z balkóna a snaží sa zistiť, kde skončil jeho prekrásny, červený, kovový vláčik… Ja som normálne skočila pod vlak, vážení! A na chodníku!
Po chvíli ku mne pribehla mladá susedka, ktorá mi pomohla zdvihnúť sa zo zeme a bľabotala čosi v tom zmysle, že ľutuje, že to nenatočila na mobil. Mohlo by to vraj byť najsledovanejšie video na Youtube. Pani, ktorá sa rozpleskne na chodníku ako v groteske starého čierno-bieleho filmu a pár metrov nad ňou clapček s blond kučeravými vláskami, ktorého by každý filmár angažoval do úlohy anjelika. Malý Patrik. Najmilšie dieťa z baráku.
Vláčiku sa nič vážne nestalo, trošku oškretý rušeň, ale to sa dá prefarbiť. Na mojej hlave dva stehy, ale tie zakryjú moje husté vlasy. Podstatné je to, že keď stretnete dnes Patrika s maminkou na prechádzke okolo nášho domu, malý má vždy na hlave (preventívne) rozkošnú prilbu.

Poďme si urobiť filmový večer!
Kedykoľvek zapnete TV, vždy sa nájde niečo, pri čom je možné zostať “visieť”.
Ja som filmový maniak a priznávam, že som prepadla aj novodobému trendu seriálov. Chápem, prečo tvorcovia vsadili na seriály. Keď sa vraciam z práce domov, je už niečo okolo polnoci a to už človek málokedy zvládne vyše dvojhodinový film. Seriálové časti trvajú slabú hodinku a v prípade, že je seriál dobrý, namotáte sa veľmi rýchlo.
Moje obľúbené Game of Thrones, Westworld, Twin Peaks, atď… To je všetko fajn. Ale to nie je ten správny filmový večer. K tomu patrí miska pukancov, príjemná deka a vypnutý telefón. Bože, ako dávno som si tento luxus nedopriala!
Regál s DVD už väčšinou len oprašujem a pomaly zabúdam na tento druh relaxu. Ako je to možné? Veď boli časy, kedy som si kino-večer dopriala aj dvakrát za týždeń…
Blade Runner, Piano, Libertin, K-Pax, Jackie Brown, Kill Bill, Team America, American Beauty, Million Dollar Hotel, Fight Club, Snatch, Full Metal Jacket… to len mechanicky opisujem názvy filmov v hornom rade regálu… Je ich vyše tristo a každý z nich bol aspoň raz tým filmom, ktorý mi vytvoril pekný večer. Teraz si uvedomujem, že to je minimálne tristo misiek popcornu!
Neviem, či je to dobré alebo zlé (a hlavne nech to nikto neposudzuje a nehodnotí), ale moje dieťa vyrastalo na filmoch, knihách a seriáloch. Úcta k filmovej tvorbe mu zostala dodnes. Dnes je to už môj syn, kto sa filmovou tvorbou poctivo zaoberá.
Kedysi som mala aj ja podobné ambície. Chcela som písať scenáre. Dnes sa staviam ku svojmu písaniu tak, že každú scénu, každú situáciu vidím vo svojej hlave ako niečo, čo sa odohráva na filmovom plátne. Niektorí ľudia hovoria, že to je z môjho písania aj cítiť…
Teraz mi ide hlavou len jedna vec – Čo si naservírujem dnes za film??? Popcorn nemám, postačia pistácie. Deku so štvorlístkami som práve vytiahla zo sušičky, takže je krásne voňavá a hebká… Čo si pustím?
Už viem! Hitparádu vyhral famózny Kevin Spacey a Polnočná záhrada dobra a zla. Lebo všetci sú teraz na toho Kevina takí zlí….
Revanš
Dnes som si upratovala a triedila staré poviedky a natrafila som na jednu, pri ktorej som sa na chvíľu pozastavila… Bola to jedna z prvých, ktoré som napísala v roku 2000 v Prahe, kde som pár rokov žila. Už z rukopisu je jasné, že som si vtedy obľúbila viaceré české výrazy. Do dnešného dňa ich používam a kamarátka korektorka zo mňa šalie, lebo vraj používam toľko bohemizmov, že by si moje práce zaslúžili skôr prekladateľku, než korektorku.
K napísaniu tejto poviedky ma inšpirovala kamarátka z Londýna, ktorej cynické správanie a sarkastický humor mnohých našich priateľov vždy poburovali, no mne pripadala zábavná a mala som ju veľmi rada. Vedela som, že má veľké srdce a v skutočnosti je to nesmierne citlivá bytosť.
Mirka, nech Ti je zem ľahká a ak sa tam zhora občas mrkneš aj na mňa, tak vedz, že dnes, po šestnástich rokoch, vyťahujem zo svojho archívu niečo o Tebe. Nehneváš sa, však?
***
Vonku je síce ešte len popoludnie, ale nad mesto sa už pomaly znáša tma. Ten nedostatok svetla je ubíjajúci. Pozerám z okna do prázdnej ulice za zvuku akéhosi príšerného rádiožurnálu hulákajúceho z môjho počítača. No proste úžasné!
Zazvonil telefón. Zvonenie sa opakovalo asi päťkrát, než som sa definitívne rozhodla zodvihnúť slúchadlo.
Najprv dlhé ticho. Po chvíli sa ozval piskľavý hlas tej hysterickej kravy: „Mira?“
„Čo chceš?“ odpovedala som bez zaváhania. I keď moja reakcia bola v podstate suchá, v mojom hlase by nikto v tej chvíli nespozoroval silnú nenávisť, ktorú voči dotyčnej osobe prechovávam.
„Ešte sa hneváš?“ spýtala sa.
„Inteligentná otázka.“ odpovedala som potichu .
„Nechcem sa už k tomu vracať, ale fakt mi je ľúto. Každý večer sa o tom s Ivankom rozprávame…“
„No, ten musí mať radosť! Ivan miluje rozhovory!“ reagovala som ironicky. Predstavovala som si totiž svojho bývalého frajera, ako ho určite nesmierne teší rozoberať dokola túto trápnu záležitosť. Chudák. Má čo chcel!
„Aj Ivka to strašne mrzí…” pokračovala až skoro plačlivým tónom Beata. “Chceli by sme ťa pozvať na večeru, Mirka.“
„Si osprostela? To myslíš akože vážne? Takýto úžasný nápad môže vzniknúť len v tvojej gebuli.” rozčúlila som sa na ňu.„A nehádž to, prosím ťa, na Ivana. A choď už do riti! Dobre, moja milá?“
„Mira, prosím ťa! Sme predsa najlepšie kamarátky…“ a div, že sa nerozrevala do telefónu.
Bolo mi jej odrazu ľúto. Ale ešte viac Ivana. Nech už sa rozhodol akokoľvek, takéto teľa si fakt nezaslúžil. „Boli sme najlepšie kamarátky!“ oznámila som jej a položila som slúchadlo.
Dnes som si zakázala vojsť do firmy pred obedom a tiež som to aj splnila. Prečítala som si polovicu Švejka. Je naozaj písané vo hviezdach, že nemám proste nárok na nič v živote, čo ostatní ľudia majú alebo robia? Mám na mysli to, že idú domov, s niekým prehodia dobré slovo a potom môžu v kľude fungovať v deň nasledujúci. Fakt by ma zaujímalo, z čoho mám brať „fuel“ do ďalšieho dňa! Ako mám tomu všetkému rozumieť? Toto je už naozaj za hranicami všetkého, čo sa dá ešte zniesť. Som v stave „šafářův dvoreček“, takže sa na to radšej vykašlem, lebo sa samou ľútosťou nad sebou samou rozpadnem! Som tu ako kôl v plote, ale je to o to zábavnejšie, že bez toho plotu.
Ráno ma zobudil telefón. Vysielačkový som mala vybitý, tak som musela za strašného hromženia a kopania do okolitého nábytku bežať až do chodby. Myslela som si, že mi volajú z práce, ale zo slúchadla sa ozvalo to priblblé: Mira?
„Ježišmária! Čo je?“ a takmer som od zlosti odhrýzla telefónnu šnúru.
„Chcem sa s tebou stretnúť a ešte raz si vysvetliť veci.“
„Panebože, hrabe ti? Komu chceš čo vysvetľovať? Ser už nato! Želám vám nádherný život a kopec malých Beatiek a Ivankov. Stačí?“ vyletelo zo mňa na jeden dych a sadla som si zo zvyku na zem. Zabudla som pritom, že telefonujem v chodbe a dobre som si dopichala zadok na tom ohavnom špagátovom koberci.
„Budeme ešte kamarátky? Viem, že už asi nie najlepšie, ale aspoň normálne kamarátky. Mirka, strašne by si mi chýbala keby sme sa už nevídali.“
Tá chudera sa tak rozplakala v telefóne, že som ju požiadala, aby počkala kým si donesiem cigaretu a vankúš pod riť. Krucinál, asi ju budem musieť trochu psychicky podržať a nahovoriť jej, že všetko je oukej a vlastne sa vôbec nič nestalo. Že to je normál, keď kamoška preberie kamoške chlapa a nech to už vypustí z hlavy. Inak sa z toho jej vyvolávania dočista zbláznim…
S cigaretou v ústach a mäkkým vankúšom pod riťou som sa vynasnažila zo všetkých síl vymyslieť niečo, o čom by som sa mohla s ňou ešte rozprávať, aby sa trochu upokojila. Rumázgala mi pri uchu ako päťročná.
„Bea, dnes budem mať strašné fofry v práci. Máme nejakú príšernú schôdzu akejsi komisie pre bohviečo, takže nebudem mať čas ísť s tebou na kávu.“
„Aká komisia?“ spýtala sa akoby ju to fakt zaujímalo. Pritom išlo len o to, aby akože prejavila záujem o moju prácu a z jej nadšeného hlasu sa mi chcelo grcať.
„Ťažko si to vie predstaviť niekto, kto nemá žiadne komisie! Ty, drahá Bejátka, keď máš chuť zasadať, tak si zasadneš s pohárikom talianskeho vínka pred televíznu obrazovku.“
Och, ako veľmi som ju pobavila! Smiala sa a trepala ešte kopec nudných a nezaujímavých blbostí a ja som ju počúvala a medzi jej dlhými vetami, keď sa nadychovala, som občas pokrytecky zapotila Ahá! No proste katastrofa!
Odchod z bytu, kde sme s Ivanom prežili dlhých sedem rokov ma trápil, ale chcela som to tak ja. Ivan bol po rozchode naklonený myšlienke vymeniť náš byt za dva menšie, ale nakoniec som sa rozhodla odísť a úplne zmeniť spôsob života. Rozhodla som sa pre malý domček na okraji mesta a tak som behala po rôznych realitkách a zháňala niečo vhodné. Teraz zatiaľ prechodne žijem v prenajatom byte, ale dlho by ma asi nebavilo platiť horentné sumy za prenájom a pritom denne dezinfikovať kúpeľňu zo strachu, že chytím nejakú psotu a neustále na cudzom hajzli kontrolovať, či nie je náhodou pokrytý nejakou plesňou.
Dnes som šialene unavená, že ani nemám silu dopraviť svoje telo na akýsi seminár. Ale pôjdem, nech aspoň niečo poriadne urobím.
Práve som stretla kolegyňu. Troška staršia ako ja, päťročné dieťa, blond vlasy, a oznámila mi, že od nej pred pár dňami odišiel muž. Vždy som si hovorila, že je to dokonalý pár. Fuck them! Každý máme niečo.
Podstatné je, že mi dnes volali z realitky a vyzerá to, že majú pre mňa konečne vytúžený domček. Dokonca s malou záhradkou. Bola som sa pozrieť a je naozaj milý. Také rozkošné staveníčko ako z romantického filmu.
Minule som sa tiež bola pozrieť na jeden, ale to bola fakt hrôza! Ten domček sa kimácal ako domček baby-jagy z ruskej rozprávky o Mrázikovi a bol de facto na pochode z kopca smerom k rieke. Jednu výhodu by to ale možno malo. Okrem toho, že by som si mohla kompenzovať nedostatok komunikácie občasným zvolaním Chalúpka, čelom ku mne!, čím by som zabila dve muchy jednou ranou a vyriešila ten zmienený problém prísť domov a prehodiť s niekým dobré slovíčko, mohla by som sa jedného krásneho dňa zobudiť a ušetriť vodu z vodovodu.
Nechcem si to ale už pripomínať. Teším sa na toto nové kúzelné čosi a hneď sa pustím do zháňania ľudí, ktorí tam rýchlo zamakajú. A urobím radosť tej chudinke, čo mi prebrala muža a poprosím ju o radu ohľadne záhradky. Ona totiž vyštudovala akúsi záhradnícku školu.
„Nazdar, Bejátka!“ To bolo po prvýkrát čo som jej zavolala po tom, ako som zistila, že chrápe s mojím Ivanom.
„Ty mi voláš?“ ozvalo sa nadšene z druhej strany.
Niekedy by som jej za ten nadšený hlas najradšej rozkopala hlavu. Nadýchla som sa, zaťala zuby a pokračovala som: „Prosím ťa, nevieš mi poradiť, či existuje na svete nejaký druh záhradnej rastliny, nejakého zelenivca-plazivca, o ktorom si myslíš, že by som ho bola schopná kúpiť, zasadiť a udržať bez toho, aby som si nejako zásadne ublížila? Veď predsa vieš aký mám vzťah k záhradkám.“
Dlho, predlho premýšľala a potom odpovedala, že nevie. Neviem, či je tak vtipná, alebo tak hrozne nevtipná.
„No nič!“ strácala som nervy… „Ten kúsok záhradky sa dá koniec-koncov aj zaliať betónom. Pozdravuj Ivana!“
Práce na mojom budúcom domove koordinuje taký jeden dobrodinec, čo ma už asi sto rokov tajne miluje. Čo zato všetko bude chcieť si radšej ani nepripustím. Ale pre prípad, že by si hodlal odmenu vybrať v naturáliách, hneď po položení poslednej obkladačky a posledného kúsku parkety na zem, vymením zámok na dverách a zavediem nejaké vysokoúčinné vrieskajúce elektronické zariadenie. Vypočítavé? Ale už ma toľko hoviadok božích zneužilo, že to mám na háku.
Tento víkend sa radšej asi presuniem k jednej kolegyni na vidiek, lebo sa už nevydržím pozerať na ten pracujúci ľud. Ráno som totiž videla, keď mi priviezli nové radiátory, že všetok ten sajrajt z upratovania štosujú v jednej izbe. Práve v tej, kde mám zložené vrecia so svojimi hodobožími kostýmami, napriek tomu, že všetky ostatné miestnosti zívajú prázdnotou. Tak som pochopila, že na toto proste nemám, zviazala som si batôžtek a zmizla som.
Prvý telefonát v pondelok, po prekrásne prežitom víkende v oáze ticha na vidieku, bol pochopiteľne od Beaty. Asi hodinu mi rozprávala o úžasnej prestavbe ich (našej) kuchyne.
„A akú farbu má teraz to tvoje nové potravinové laboratórium? Vieš, pýtam sa na ňu schválne teraz… Kým ju sfarbia lajná tých tvojích psov a mačičiek, ktoré si tam dotiahla.“
„Prečo sa pýtaš?“
„Chcem ti… teda vám… kúpiť nejaký darček do bytu.“ Na mysli som však nemala pochopiteľne nič väčšie, než nejakú bezvýznamnú cukorničku, alebo soľničku. Okrem toho aj tak musím postíhať pobehať po obchodoch a medzi prácou si zadovážiť chladničku, práčku, žehličku a podobné vysoko intelektuálne náročné chujoviny. Och, ako ma takéto činnosti nebavia!
„Zelenú!“ ozvalo sa opäť s veľkým nadšením z druhej strany.
„Blahoželám. Zelená je úchvatná. Už musím končiť.“
„Počkaj, Mira, aby som nezabudla… Ivan mi povedal, že máš ešte stále kľúče od bytu. Neber to nijako v zlom, ale mohla by si nám ich doniesť?“
Po chrbte mi síce prešiel hnusný mráz, ale zareagovala som statočne: „Nepochybne. Kedy?“
„Trebárs zajtra večer.“
V poslednej dobe mám nejakú blbú náladu. Nový sused ma furt očumuje a tvári sa ako majster sveta. V sprche mám zaseknutú žalúziu a v pivnici sú myši. Bojler niekedy štrajkuje a počítač ochorel na nejaký vírus. Zasraný život! Aj by som si s niekým vyšla na rande, ale na tom Ivanovi som bola asi dosť sexuálne závislá. Čo asi stvára s hentou hysterkou? V posteli to musí byť katastrofa. Je to typ ženskej, ktorá sa stará o všetky možné maličkosti a pritom si neuvedomuje, že práve maličkosti chlapov najviac serú. Čo s ňou preboha robí? To by ma fakt zaujímalo. Raz by som sa jej možno aj chcela pomstiť. Nechcem jej nejako zvlášť ublížiť. Len ju riadne nasrať.
Zvoním pri dverách, kde som žila celých sedem rokov v relatívne šťastnom a spokojnom vzťahu. Z práce som vyštartovala skôr, takže mám možno smolu a stojím tu zbytočne skoro. Cítim sa ako idiot. Prešľapujem z nohy na nohu ako lálo. Ten kľúč som mala vrátiť poštou! Nikto neotvára a je tam podozrivo ticho. Mám strašne zlú náladu, umocnenú hnusným štipľavým vetrom a tesne vedľa mňa serúcim psom.
Po štvrť hodine to vzdávam a vchádzam do bytu s úmyslom položiť kľúč so slušným odkazom na zelený kuchynský stôl. Hodlám pribuchnúť za sebou navždy dvere, ale zostávam v nemom úžase. No, priatelia, to nie je stôl! To je stôl – krásavica! Na stole-krásavici leží pootvorená obálka s menom tej štetky a kôpka bankoviek. Opatrne ju otváram a vyberám list so stručným odkazom, napísaný mne veľmi známym písmom:
Drahá Beatka,
všetko to bol asi jeden veľký omyl. Odpusť mi, ale odchádzam. Uvedomil som si, že v skutočnosti stále milujem Miru. Počkám, kým si niečo nájdeš na bývanie. Budem zatiaľ u Petra.
Ivan
P.S: Viem, že si na tom teraz finančne dosť zle, tak ti tu nechávam nejaké peniaze na nájomné a na život. Ozvem sa zajtra. Skús ma pochopiť, prosím.
Sadám si s otvorenou hubou a bez premýšľania, či je to vhodné alebo nie, zapaľujem si cigaretu. List ukladám na pôvodné miesto a čumím pred seba ako puk. Potom vytiahnem z kabelky diár a vytrhnem list, na ktorý píšem aj ja odkaz pre Beatu:
„Ahoj, drahá priateľka!
Keď som vám prišla vrátiť kľúč, nikto tu nebol, tak som si dovolila vojsť dnu a pokochať sa pohľadom na vašej krásnej novej kuchyni. Je vskutku nádherná. Na stole som mimochodom našla povaľovať sa nejakých pár tisíc korún a tak som si ich požičala na kabát.
Konečne som totiž našla kabát svojich snov! Je dlhý až skoro na zem a má velikánsku kapucňu proti ohavnému vetrisku. Nie, že by mi tie tvoje drobné stačili… Musela som si doložiť ešte ďalších päť tisíc, aby som dosiahla konečnej sumičky. No, ale nekúp to, keď je zlacnený o takmer tri tisícky a je to PURE CASMIERE WOOL! Ďakujem a do Vianoc vrátim!“
Tvoja kamarátka Mira
Pán a pani Hornerovci
Svoju úplne prvú poviedku som napísala koncom roku 1998. Chodila som vtedy s človekom z divadelnej brandže a na môj prvý literárny počin bol, pochopiteľne, zvedavý ako opica.
Nebola som si svojím písaním úplne istá a trochu som sa aj hanbila, ale jemu sa táto poviedka veľmi páčila. Spomínam si, ako som sa rozčúlila, keď sa mi priznal, že ju dal prečítať aj niektorým svojim kolegom v divadle.Nejakú dobu som sa tam nechcela ani ukázať…
Najviac ma v tej dobe povzbudil rozhovor pri káve s pánom Julkom Satinským, ktorý mi na moje námietky a obavy z toho, že popisujem veci pravdepodobne veľmi jednoducho, povedal:
\“Monička, a viete vy, koľkokrát musí aj skúsený spisovateľ prečítať po sebe svoju vetu, koľko slov musí z nej vyškrtať, aby sa nakoniec dopracoval k takej jednoduchej a čistej vete, akú vy dokážete napísať úplne z brucha?\“
Svoju poviedku som prihlásila do súťaže Poviedka ’99 a nakoniec to dopadlo tak, že som s ňou bola ocenená a poviedka bola publikovaná v zborníku 17-tich najlepších poviedok roka. Spolu s autormi ako Peter Pišťánek, Boris Filan, Oliver Bakoš a ďalšími. A tak som sa ocitla v jednej knihe medzi ozajstnými spisovateľmi!
***
Dávidovi Hornerovi ťahalo už poriadne na päťdesiatku, keď prišiel ku Kovalovským s novinou. Minulý týždeň sa po prvýkrát v živote oženil! Bol to šok. Nikomu nič vopred nepovedal. Jednoducho len prišiel a oznámil, že je ženatý.
Všetci u Kovalovských, to znamená babka Kovalovská, jej slobodná tridsaťsedemročná dcéra Irena, syn Karol s manželkou Vilmou a aj ich dve deti, zomierali od zvedavosti, koho si starý mládenec Horner vlastne vzal. Irena sa z toho dala na tabletky. Tajne totiž dúfala, že vytrvalá snaha jej starej matky o spojenie práve ich dvoch, prinesie raz svoje ovocie.
Horner nebol žiadny fešák. Chudý, ani nie meter šesťdesiat vysoký pánko s plešinkou a silnými dioptriami. Ale potom, ako sa vrátil z emigrácie, mal slušné auto, vlastný trojizbový byt v centre Bratislavy a vraj sedemcifernú sumu na vkladnej knižke. Partia ako vyšitá! Irena sa vždy snažila v rámci skrášľovania svojho vzhľadu o maximum. Zvlášť keď vedela, že Horner príde na čaj.
Chodieval pravidelne už takmer dva roky. Vždy v sobotu popoludní o tretej a v stredu o siedmej večer. V stredu zvykol u Kovalovských pozerať správy a väčšinou debaty o politike zapríčinili, že zostával aj do neskorej noci. Irena sa na neho večne škerila a v sobotu a v stredu používala aj parfum.
Keď prišiel s novinou, bola streda. Každému bolo jasné, že žiadne nočné debaty sa nebudú konať. Má predsa manželku. Karol mu navrhol, aby ju priviedol večer na čaj. Bol strašne zvedavý. Všetci ju túžili spoznať. Dokonca aj urazená a ohrdnutá Irena. Určite sa jej v tej chvíli preháňali hlavou všelijaké zlomyseľnosti, ale nedala to nijako najavo. Len v noci ju bolo počuť ako kvíli do vankúša.
Horner sa slušne poďakoval, ale vysvetlil, že jeho manželka sa ešte len aklimatizuje a má kopec práce s vybaľovaním vecí. Pricestovali vraj nadránom a ešte sa ani poriadne nevyspala. Sľúbil však, že sa o pár dní zastavia.
„Poznal som ju ako dieťa. Zažila veľa zlého. Nikdy by som nepredpokladal, že moju ponuku prijme… Je nádherná. I teraz, keď má štyridsať.“ rozprával Horner so zamilovaným výrazom v tvári Karolovi. Nedokázal by takto otvorene hovoriť pred celou famíliou svojich susedov. Už dlhší čas cítil zo strany starej pani Kovalovskej určitý druh nátlaku. Tak veľmi sa ho snažila dať dokopy so svojou dcérou… Nedokáže sa takto otvorene baviť o intímnych veciach s nikým iným než s Karolom. On mu rozumie. Je predsa chlap.
„Nikdy si o nej nehovoril.“ reagoval Karol.
„Nikdy nebola asi príležitosť.“
„Chápem. Je to zrejme tvoja dávna láska…“
Dávid Horner už nechcel ďalej pokračovať v rozhovore. Mal naponáhlo. Niečo splietal o tatárskom bifteku a o hladkaní po chrbte. Karol bol jediný, kto mu skutočne prial.
Horner nebol zlý chlap. Len si akosi nepúšťal ľudí príliš blízko. Nikto o ňom nič nevedel. Nikto k nemu nechodieval na návštevy a dokonca nemal vraj ani telefón. Nepotreboval ho. Komu by volal?
„Bola by som zvedavá, či ju zaujalo jeho konto alebo jeho byt!“ pichľavo vzniesla svoj názor na zatiaľ neznámu pani Hornerovú Irena. Dala si záležať, aby boli v tej chvíli všetci prítomní. Čím viac názorov, tým lepšie sa jej bude provokovať.
„Poznajú sa už dávno. Vždy tajne dúfal, že u nej uspeje…“ predniesol veľavýznamne Karol na Hornerovu obranu.
„Neviem, na čo sa to hrá. Včera som videla cez kľúčovú dierku, že milá pani Hornerová má psa. Viete čo všetko hovoril Dávid o psoch?“ nedala sa len tak ľahko Irena. „Neznáša psov a ešte viac neznáša psíčkarov! Ako to všetko môže odrazu vystáť? Nechápem. Láska je jedna vec a nenávisť ku psom druhá. Toto sa aj tak neskončí dobre!“ dopovedala a zlomyseľne sa uškrnula.
„Ty špehuješ cez kľúčovú dierku?“ začudoval sa mladý Kovalovský a hneď mu prischla facka od starej mamy. Zahanbene zmenil rýchlo tému: „A fakt má psa? Ako vyzerá? Myslím ten pes…“
„Ohavný pudlík!“ okomentovala zvieratko znechutená Irena.
„A ako vyzerá mladá pani Hornerová?“ zavŕtala do Ireny Karolova manželka Vilma.
„Blondínka. Štíhla. Je trápne, že vo svojom veku nosí minisukne.“ podala pohotovo správu Irena.
„Koľko má tá teta rokov?“ spýtala sa malá Simonka.
„Určite vyše päťdesiat! No možno nie až toľko, ale vyzerá staršia ako on.“ zahlásila jedovatým hlasom Irena.
„Dávid hovoril, že nemá ani štyridsať.“ zamiešal sa Karol, ktorý mal o pani Hornerovej asi najlepšie informácie.
„Tak potom vyzerá na svoj vek omnoho staršie! Dá si niekto tatársku omáčku?“ zakončila definitívne debatu najstaršia v rodine, stará pani Kovalovská, ktorá bola vždy, všade a za každých okolností na strane Ireny. Určite ju hnevalo, že jej plány nevyšli. Tak veľmi sa snažila, aby jej dcéra bývala v byte oproti. Nič v zlom. Len chcela, aby mala dobrého muža.
Vilma umývala riad a Karol si všimol, že je zamyslená. Nemusel hádať, na čo myslí. Veď celá ich rodina žila v týchto dňoch náhlou ženbou Dávida Hornera. Vilma sa cítila dotknutá, že sa s pani Hornerovou ešte nezoznámili. Už je to predsa pár dní. A sú teda pravdepodobne rovesníčky. Aspoň podľa toho, čo vyzradil Horner jej manželovi a ten vzápätí jej.
„Ja sa tam nebudem pchať a vnucovať.“ povedala odrazu, keď si bola istá, že sú s Karolom v kuchyni sami. Utierala posledné kusy riadu a očividne čakala na nejakú reakciu svojho manžela.
„Nebude to žiadna fuchtľa, nemysli si. Podľa toho, čo mi hovoril Dávid, bude skôr plachá a utiahnutá. Musí si tu trochu privyknúť. Určite sa časom skamarátite.“
„A kto ti povedal, že stojím o kamarátstvo s nejakou Hornerovou?“ vyletela na neho Vilma.
Karol by nikdy nepredpokladal, že sa jej celá táto záležitosť tak veľmi dotkne.
Ráno bola Simonka pristihnutá, ako má očká prilepené ku kľúčovej dvierke vchodových dverí.
„Chcela som ju len vidieť…“ hovorila zahanbene svojej matke a hlavičku mala pritom sklonenú. Červenala sa.
„A videla si?“ sklonila sa k nej matka a pohladkala ju, aby sa necítila tak trápne.
„Áno. Práve vyvádzala psa. Mami! Mami, je taký zlatučký!“ vykríkla nadšene a Vilme bolo jasné, že to obdobie, kedy si rodina po dlhých hádkach konečne ujasnila, že v byte nebude nikdy žiadne zviera, sa pravdepodobne ešte zopakuje.
Deti sa snažili presadzovať svoje túžby až príliš tvrdohlavo. Nikto okrem nich nemal záujem v byte obchádzať ešte aj psa. Vtedy Simonka povedala tú magickú vetu, ktorej sa chytila stará pani Kovalovská: Veď nech sa Irena vydá za pána Hornera a budeme tu mať miesto pre psa!
„No, zlatko, choď sa pripraviť do školy!“ povedala Vilma a dostala nápad. Vbehla do kuchyne a narýchlo vybrala ani nie celkom plný odpadkový kôš spod kuchynskej linky. V chodbe sa trochu pričesala a vybehla z bytu. Postávala chvíľu pri kontajneri na smeti, ale pani Hornerovú nikde nevidela. Napadlo jej, že toto môže byť taký celkom prijateľný spôsob náhodného zoznámenia susedov. Počká si, až ju uvidí blížiť sa k domu, a potom si to namieri k výťahu. Ľudia sa predsa vo výťahu najlepšie zoznamujú. Na ktoré poschodie idete? Á, veď aj ja. A vy tu bývate? Ja som tá a tá… Lenže pri tom kontajneru čakala už dosť dlho a pani Hornerová a ani jej pes nikde v dohľade.
„No tak milá pani Hornerová asi nechodí do práce. Nebudem tu čakať ako nejaká trúba. Ja ju kašlem!“ povedala si pre seba, ale nahlas Vilma.
Keď zatvárala dvere ich bytu, zrazu započula, že si niekto privoláva výťah. Poobzerala sa, či ju niekto nemôže vidieť a sklonila sa ku kukátku na dverách. Všetci v tomto byte špehovali, ale nikto si neželal byť nachytaný.
Otvorili sa dvere výťahu a na chodbu vošla elegantná blondínka so psíkom. Hľadala kľúče v kabelke. Vilma si ju premeriavala a musela skonštatovať, že pani Hornerová má skutočne krásnu postavu a najmä nohy. Jej polodlhé blond vlasy ju omladzovali a vďaka útlej postave nevyzerala ani na tridsať. Pôsobila veľmi mlado. Vilme blyslo hlavou, či si to s tým vekom Horner nevymyslel. To, že má štyridsať.
„Počúvaj, drahý, ty si ju už videl?“ spýtala sa poobede Karola.
„Nie. Prečo sa pýtaš?“
„Vieš čo si myslím? Že Dávid klame. Podľa mňa ho klofla mladá pipka a on ju preto nechce predstaviť. Vôbec nie preto, že by bola taká plachá. Skôr si myslím, že to môže byť hlúpe teliatko a jemu stačí, že má vedľa seba takú peknú babu…“
„Vilma, rozmýšľaj trochu! Starí páni, ktorí si berú mladé cicušky, si ich berú práve preto, aby sa s nimi ukazovali a nie aby ich schovávali. A hlavne nie pred takou rodinou, ako sme my. Osobne si myslím, že by sme už mali prestať pretriasať Hornerovcov… Dajme im pokoj! Chcú byť sami, lebo sú to čerství manželia a majú medové týždne… A podaj mi, prosím ťa, noviny!“
Vilma si povedala, že už nebude nič vešať Karolovi na nos a túto záhadu sama vyrieši.
Na druhý deň vystriehla Hornerov odchod do práce a vytiahla zo skrinky hlinenú misku s rozhodnutím, že si vypýta od susedky, tak ako sa to bežne robí, strúhanku, ktorú zabudla kúpiť…
Zazvonila. Nič. Zaklopala a ešte po chvíli raz zazvonila. Nikto jej neotváral. Prisahala by, že ju nevidela a ani nepočula vychádzať z bytu. Možno spí. To sa niekto má! Je pomaly desať a ona spí. Alebo jednoducho nechce otvoriť. Potom, čo Horner odišiel do práce, uplynula už takmer hodina. A čo ak tam niekoho má? Niekoho, koho mohol ktokoľvek z domu stretnúť a nevedel, kam ide. Špekulovala. No po dvadsiatich minútach striedavého klopania a zvonenia sa rozhodla na celú strúhanku vykašľať. Keby rovno teraz aj otvorila, asi by jej povedala – Strč si tú strúhanku niekam! Vilma prestala mať záujem.
Dobrý mesiac nepadlo u Kovalovských na adresu pána či pani Hornerovej ani slovíčko.
„Odkiaľ máš tú čokoládu, zlatko?“ spýtala sa Vilma Simonky, keď sa vrátila poobede z ihriska. Nepamätala si, že by jej dávala peniaze, alebo ktokoľvek iný z rodiny. A vždy jej zakazovala si brať čokoľvek od cudzích ľudí.
„Dala mi ju pani Hornerová.“ odpovedala Simonka s úplnou samozrejmosťou.
V tej chvíli sa niekoľko párov očí zapichlo do malej Simonky. A potom sa pohľady navzájom niekoľkokrát vystriedali. Každý sa pozrel s údivom na každého.
„Zlatko, ty si sa s ňou rozprávala? Kde?“ spýtala sa opatrne prekvapená Vilma. Už predsa niekoľko dní nikto nevidel pani Hornerovú. Dokonca si doma pošuškávali, že Dávida opustila. Variantov bolo niekoľko. Irena sa bila do pŕs, že už zopárkrát videla do susedovie bytu vchádzať rôznych mladíkov, keď bol Horner v práci. Nikto jej síce neveril, ale podozrenie tu bolo. A to zväčša stačí.
„Bola som u nich doma. Raz ma zavolala a odvtedy som k nim občas zašla… Mami, nehnevaj sa, ale ja som sa chcela hrať s Rikim.“ rozplakala sa Simonka.
„S Rikim?“ zvolala jednohlasne celá rodina.
„Riki je ten psík… A pani Hornerová je veľmi milá. A doučuje ma angličtinu. Ty si si, mami, nevšimla, že som sa v angličtine zlepšila?“ zašepkala Simonka a utierala si slzy.
Rodina nechala Simonku tak a všetci sa zišli v kuchyni, aby si vypili spolu čaj. Všetci dospelí. Dlho mlčali. Irena sa tvárila neosobne, Vilma s Karolom nad niečím hútali a dorozumievali sa nenápadnými posunkami a nakoniec stará mama prerušila dlhé mlčanie ráznym povelom: „Karol, ty pôjdeš na trh kúpiť kvety! Vilma, ty zabaľ nejakú bonboniéru, je ich tam v sekretári dosť! A ty, Irena, ty sa už prestaň tváriť kyslo! Večer proste zaklopeme u susedov a prelomíme tú bariéru…. Ako sa to hovorí? Ak nejde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi!“
„Nie je to príliš násilné?“ vstúpil do toho Karol.
„Nie je!“ povedala Vilma, ktorá snáď po prvýkrát s potešením bežala splniť svokrin príkaz. „Ak je pravda, že učí našu Simonku angličtinu, bolo by od nás nefér, ak by sme sa nejako nesnažili revanšovať. Nič na tom nie je.“ dokončila a vbehla do izby, aby vyňúrala nejakú slušnú bonboniéru.
Bonboniéry sa v tejto rodine nikdy po dostaní nerozbaľovali a nejedli, ale odkladali sa na ďalšie príležitosti. Keď balila višne v čokoláde, rozosmiala sa, lebo si spomenula, ako raz dávnejšie, keď ich ešte nevybaľovali z darčekových obalov, vyrobila Irena dobrý trapas.
Keď Vilma porodila Simonku, priniesla lekárovi do pôrodnice podlhovastú krásne zabalenú škatuľu v domnienke, že je to bonboniéra a keď ju lekár otvoril, aby ponúkol sestričky, vyvalil okále na veľkú sadu farebných bavlniek na vyšívanie, ktoré raz ktosi priniesol pani Kovalovskej k narodeninám.
Deti nechali doma. Zazvonili pri dverách. Otvoril im prekvapený Dávid a pozval ich ďalej. Vilma bola v Hornerovom byte po prvýkrát. Karol tam kedysi občas zašiel, keď mu jeho ženy nedovolili pozerať hokej alebo futbal a Irena sa tam vnucovala dosť často. Ale ako úplne prvá bola na dôkladnej inšpekcii bytu stará pani. Potrebovala preskúmať terén.
„Je vidieť, že tu býva žena.“ skonštatovala stará pani, keď sa poobzerala.
„Prepáč, Dávid, ale baby ma nahovorili, aby sme vás už konečne navštívili.“ snažil sa alibisticky všetko zvaliť na ženy Karol.
„Som rád, že ste prišli.. Už sme sa s Izabelou rozprávali, že vás pozveme k nám. Škoda len, že sa dnes vráti neskoro. Ale môžete ju počkať. Dnes sa mi nechce veľmi spať… Môžeme si zahrať karty. Išla s kamarátkou do kina…“ príjemne ich privítal sused.
„Do kina? S kamarátkou?“ podpichla Irena.
„Áno, prišla k nám na návštevu už včera. Nepočuli ste večer hluk? Trošku sme to s tou zábavou prehnali…“ smial sa Dávid a nahodil akože previnilý výraz.
„Nič sme nepočuli.“ povedal Karol a úprimne sa potešil tomu, že z Dávida sa stal celkom iný chlap. Bol veselý, stále usmiaty a keď pripravoval čaj, pohvizdoval si.
Popíjajúc čaj a vyvaľujúc sa na pohodlnej sedačke, ktorá bola zaručene celkom nová, dávali Hornerovi bezostyšné otázky azda všetci a stále dokola. Absolútnou kráľovnou výsluchu bola samozrejme stará pani. A dozvedeli sa úplne všetko….
Že Izabela Hornerová sa volala predtým Pálková, že má tridsaťosem rokov a je súkromnou učiteľkou angličtiny a portugalčiny. Že sa v podstate stráni ľudí, ale ak si niekoho obľúbi, tak je oddaná a verná priateľka. Že má rada zvieratá a že je vegetariánka. A miluje európske filmy.
Na prvý večer to bolo dosť informácií a čo bolo prekvapivé, Dávid nemal odrazu problém hovoriť o svojom súkromí. Zmenil sa. A pristalo mu to. Už to nebol žiadny utiahnutý pánko. Namiesto okuliarov mal kontaktné šošovky, bol veľmi dobre oblečený, mal opravený chrup a dokonca pil whisky. S Karolom to mierne prehnali. Vypili viac, ako bolo nutné. Stará pani Kovalovská zaspala v kresle. Určite by bola za normálnych okolností už dávno odišla, ale tentokrát sa rozhodla stoj čo stoj zostať. Trebárs aj do rána… Irena to vzdala a odišla ako prvá. Nevládala počúvať superlatívy na adresu pani Hornerovej a Vilma odišla krátko po nej, pretože chcela uložiť deti. Bolo už dosť neskoro a pani Hornerová s priateľkou nejako nechodili…. Karol si všimol, že Dávid už zíva a tak zobudil svoju mamu a pomohol jej domov. Tiež toho dosť vypila a nevidí už celkom dobre. Pri dverách skonštatovali, že to bol veľmi fajn večer.
V noci sa ozýval z bytu Hornerovcov hlasný smiech a hudba. Pani Hornerová s kamarátkou sa pravdepodobne vrátili z kina vo výbornej nálade a rozhodli sa v nej za každú cenu pokračovať. Až do rána.
V doobedňajších hodinách bola u Kovalovských doma iba stará pani. Deti v škole a ostatní v práci. S hundraním išla otvoriť, keď ktosi zazvonil. Práve vyšívala a oči jej už klipkali od únavy. Včera si obstarala celkom slušnú opicu a vo svojom veku to už len ťažko zvládala bez následkov.
„Dobrý deň.. Prepáčte, že ruším, som Izabela Hornerová a prišla som sa poďakovať za krásne kvety. Vrátila som sa s naším hosťom dosť neskoro, mrzí ma, že som vás už nezastihla…“
„Vitajte a poďte ďalej, kvietoček!“ zajasala stará pani a nasadila si okuliare. „Urobím čajík?“ spýtala sa Izabely a s úžasom si ju premeriavala.
„Radšej kávu. Mám radšej kávu.“ odpovedala.
„A máte pravdu! Dáme si kávičku a viete čo si dáme do nej? Dáme si do nej koňačik!“ povedala a už cupkala k sekretáru, kde mala za hromadou bonboniér schovanú fľašu francúzskeho koňaku.
Popíjali kávu a tárali o kadečom možnom. Pani Hornerová urobila na starú pani skutočne dojem. Keď sa vrátila Simonka ako prvá zo školy, Izabela sa zdvihla k odchodu. Dala ešte malej čokoládu, ktorú jej priniesla a pripomenula jej, aby nezabudla zajtra prísť. Napíšu si diktát z angličtiny.
Večer sa debatovalo už len o Izabele. Starej dáme učarovala. Rozprávala o jej dokonalých krásnych nechtoch, kultivovanom prejave, nádhernom kašmírovom kostýme a úžasnom zmysle pre humor. A o tom, že ju Izabela pozvala na budúci týždeň do divadla.
Irena to nemohla počúvať. Sedela demonštratívne pred televízorom a tvárila sa, že ju to nezaujíma. Na chvíľu sa zastavil Dávid a priniesol košík so zaváranými čučoriedkami. Zopár pollitrových pohárov. No úplný poklad!
Prešlo zopár týždňov a zopár doobedňajších návštev Izabely u susedov. Pravdepodobne si starú pani tiež obľúbila a tak spolu trávili doobedia, keď boli všetci ostatní v práci. Irena s Vilmou už začali žiarliť. Karola párkrát nutkalo zastaviť sa u Dávida doma, ale vždy si to pred zazvonením rozmyslel. Z tých rečí okolo Izabely a z toho ako ju vídal každé ráno z okna, keď išla venčiť psa, začal mať obavy, že by sa mohol do nej zamilovať. A to nechcel. Vždy bol Vilme verný a takéto niečo, to by bola hotová tragédia…
„Neviem, či niekam náhle nedocestovali…“ povedala stará pani, keď tak raz sedeli všetci spolu pri večeri a prišla reč na to, že už takmer dva týždne sa neukázal ani Horner, ani Izabela.
„To by ti hádam oznámila, nie?“ povedala kyslo Irena. „Minimálne tebe by sa tvoja najlepšia kamarátka zdôverila…“ dodala ešte s jedom na jazyku.
„Je to čudné…“ nenechala sa vyviesť z miery stará pani. „Včera som zacítila pri ich dverách zvláštny zápach… Možno odcestovali a zabudli na nejaké vyložené potraviny. V týchto horúčavách by som sa nečudovala, keby sa im tam niečo skazilo.“ rozmýšľala nahlas.
„Choď tam zazvoniť, Karol!“ nabádala svojho muža Vilma.
„Veď dnes som videl Dávida. Išiel normálne do práce.“ odpovedal a krútil hlavou nad rečami, ktoré sa viedli pri stole.
„To je čudné. Čo to tam teda smrdí? Jeho to neruší?“ zamudroval mladý Kovalovský.
„Mali by sme to zistiť!“ rozhodla stará pani a už sa hrnula ku dverám. Dlho vyzváňala a uistila sa v tom, že pri dverách je naozaj cítiť smrad. Zavolala aj Karola a Vilmu, a tí nechápavo krútili hlavami. Irena, ktorú nikto nevolal, si prišla tiež privoňať.
„Určite je tam mŕtvola!“ vykríkla. „Toto je zápach mŕtvoly! Poznám to… Pamätám si ešte zápach z pitevne, keď som tam bola ako mladá na praxi. Taký smrad nezabudneš! Verte mi! Kto videl Izabelu naposledy a kedy?“ snažila sa vyvolať podozrenie, že Horner svoju ženu zabil.
„Preboha, Irena, hrabe ti?“ zalomila rukami stará Kovalovská.
Vilma omdlela a Karol bežal k telefónu. Hľadal číslo k Hornerovi do práce. Musí sa to nejako logicky vysvetliť. Dávid predsa nie je žiadny vrah! A ten smrad je naozaj veľmi podozrivý…
Stará pani mu však zaklapla telefón. „Nikam nebudeš volať! Je to hlúposť. Určite sa to normálne vysvetlí. Dnes si pekne počkáme na Dávida, keď sa vráti z práce a možno je len doma sám a má tam bordel… Izabela môže byť odcestovaná a my robíme zbytočne paniku!“ zavelila ako generál a nahnala všetkých späť do bytu.
Celé poobedie vládla u Kovalovských čudná atmosféra. Všetci premýšľali o zvláštnom zápachu, ale každému tiež napadlo, že sa to isto vysvetlí a nakoniec to bude nejaká hlúposť, na ktorej sa spoločne zasmejú.
Horner sa stále nevracal. Bol už neskorý večer a celá rodina jeho susedov vyčkávala pri pootvorených dverách. Striedali sa na stráži, aby im nič neuniklo. Neprišiel. Ráno odišiel z domu a už sa nevrátil.
„Čo ak ju zabil a chce zdrhnúť?“ prerušila dlhé ticho pri raňajkách Irena.
„Dávaj si pozor na jazyk! Deti sú v kúpeľni. Čo si osprostela?“ okríkla ju jej matka.
„Ale ak sa nevráti ani dnes domov, zavoláme políciu!“ povedala rozhodne Vilma a tým sa celá raňajšia diskusia skončila.
Bola skoro polnoc a Hornera nikde. Karol sa ujal celej záležitosti. Vyťukal číslo na políciu a predniesol oficiálne podozrenie, ktoré teraz už všetci okolo neho brali ako jasný fakt.
Policajt mu vysvetlil, že nemôžu len tak v noci vpadnúť niekomu do bytu. Že nie sú žiadne dôkazy, a že smrdieť tam môže čokoľvek. V takomto sparnom horúcom lete tam môže smrdieť aj neumytý riad. Prídu vraj hneď ráno.
Ráno síce prišli, ale nemali oprávnenie vniknúť násilím do bytu. Vyšetrovateľ si vypýtal od Karola telefónne číslo na Dávida do práce a poďakoval sa za ich záujem, snahu a iniciatívu.
Karola štvalo, že on jediný si nedokázal vybaviť v práci na dnešný deň voľno. Zasa budú mať tie strigy skôr jasno, než on….
Stará pani, Irena a Vilma si presunuli stolík s kávou a koňakom do predsiene, aby im neuniklo, keď bude niekto prichádzať. Káva s koňakom sa od prvej návštevy Izabely v tejto domácnosti akosi ujala. Aspoň teda stará pani si z tejto záležitosti urobila svoj doobedňajší rituál.
„Ak je mŕtva, tak ma serie, že som ju vlastne nemala možnosť spoznať…“ povedala potichu Irena a znelo to úprimne a uveriteľne. Pohojdávala netrpezlivo nohou a po pol roku si zapálila cigaretu.
„A ja, okrem toho, čo sme sa raz zrazili vo vchodových dverách a ona sa ponáhľala preč, som ju vlastne tiež ani poriadne nevidela.“ zasmútila Vilma.
„Bola to skvelá žena!“ povedala stará mama a hneď sa odmlčala, pretože si uvedomila, že o nej hovorí v minulom čase a ešte nie je celkom isté čo sa stalo.
Výťah sa zastavil na ich poschodí. Irena s Vilmou sa zrazili hlavami, keď obe naraz skočili ku kukátku. Stará pani vstala, zhlboka sa nadýchla, odstrčila tie dve nemotorné špiónky a rázne otvorila dvere. Mala už v sebe dva koňaky a mierne sa potácala. Postavila sa na chodbu so založenými rukami v bok. Z výťahu vyšiel vyšetrovateľ, jeho poskok a Dávid Horner. Ten sa ani neobzrel smerom k susedom. Otvoril dvere a všetci traja vošli dnu…
„Vy sa musíte veľmi báť ženských.“ povedal vyšetrovateľ potom, ako mu Dávid všetko vyrozprával a poukazoval. Bolo mu ho naozaj ľúto. Dopil kávu, zadusil asi desiatu cigaretu a chcel odísť.
„Prosím vás…“ plakal Horner, „nemôže sa to skončiť takto! Prosím vás, odveďte ma preč v putách! Prosím!“
„Prečo? Veď ani na tom psovi nebadať stopy násilia. Ale odpracte ho preč! Skutočne to tu hrozne páchne…“
„Musíte ma odviesť! Prosím vás! Nenechávajte ma tu takto! Radšej nech si myslia, že som vrah…Neviem, čo im teraz poviem. Ako im to vysvetlím?“ prosil Horner a nariekal pritom.
Vyšetrovateľ sa na neho zadíval a bolo mu tiež do plaču. Ešte nikdy nemal takýto prípad. Ešte nikdy sa mu nestalo, aby vyšetroval nahlásenú vraždu a pritom zistil, že neexistuje ani vrah a ani obeť. Len jeden veľmi nešťastný človek, ktorý má taký strach pred ženami, že je schopný vymyslieť takéto divadlo.
„Mám ešte jednu otázku.“ povedal vyšetrovateľ keď už stál pri dverách. „Prečo ten pes vlastne zomrel? Bol chorý?“
„Zatváral som ho do komory… Viete, ja sa štítim psov a aj susedia to o mne vedia. Myslel som si, že pani Hornerová so psíkom bude presvedčivejšia. Priznávam, že som sa nedokázal o neho dobre starať. Možno som niečo zanedbal, ale je mi to ľúto… Naozaj mi to je ľúto.“ odpovedal na vyšetrovateľovu otázku nešťastný Dávid Horner a pritom si pomaly strhával z hlavy blond parochňu…
Bol to vraj najsmutnejší pohľad, s akým sa vyšetrovateľ Vajda za celú svoju kariéru stretol.